Ktorú horskú chatu navštíviť vo Vysokých Tatrách?

Vysoké Tatry, rozprestierajúce sa na severe Slovenska, sú akýmsi prírodným klenotom a najviac navštevovanejšou oblasťou cestovného ruchu na Slovensku. Vysoké Tatry patria medzi najvyššie pohorie v 1200 km dlhom oblúku Západných Karpát. Spolu s Belianskými Tatrami patria do oblasti Východných Tatier. Vďaka svojmu hrebeňu dlhému 26 km patria k najmenším veľhorám sveta.

Vysoké Tatry sa stali vďaka vysokohorským chatám a útulniam ľahko dostupnými aj pre turistov. Pre niektorých turistov sú horské chaty cieľovým miestom, pre iných sú zas len akousi medzi zastávkou kde načerpajú nové sily pred ďalším pokračovaním v horskom teréne. Viacerí návštevníci nachádzajú na turistických chatách útočisko pred nepriaznivým počasím. V dnešnej dobe si už ani naši odborníci nevedia predstaviť túru bez zastávky v nejakej chate alebo útulni.

Chata pod Soliskom

Klimatické kúpele Štrbské Pleso boli od začiatku 20. storočia aj zimným športovým strediskom. Po vybudovaní lyžiarskej zjazdovky na juhovýchodnom svahu bolo zrejmé, že pri hornej stanici lanovky postavia pre lyžiarov ochrannú chatu s možnosťou občerstvenia. Prízemnú drevenú chatu s kamennou podmurovkou postavili 6. februára 1944 vo výške 1840 m n. m, na juhovýchodnom svahu Predného Soliska, ktoré oddeľuje Furkotskú od Mlynickej doliny. Napriek tomu, že chata bola v čiastočnej prevádzke od roku 1944, kompletne dokončená bola až v roku 1946. Na dopravu materiálu k stavenisku sa v zimných mesiacoch používali aj sane ťahané lyžiarskym vlekom. (Bohuš, 2007:34-35)

Chata pod Soliskom slúžila počas prvých rokov iba lyžiarom a jej prevádzková doba bola rovnaká ako prevádzková doba lyžiarskeho vleku. Prvým chatárom sa stal lyžiarsky inštruktor František Bujak. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia začala chata postupne chátrať, no našťastie o chatu prejavil záujem horolezecký oddiel JAMES – Slovan Vysoké Tatry. Jej prevádzku zabezpečovali striedajúci sa členovia oddielu. (Bohuš, 2007:35)

Ku Chate pod Soliskom sa všetci návštevníci Tatier pohodlne dostanú lanovkou. Jej vlastníkom je spoločnosť 1. Tatranská a. s., ktorá úzko spolupracuje s renomovaným vlastníkom tatranských hotelov a lanoviek Tatry Mountain Resorts a. s. (Solčanský, 2019)

Majláthova chata

Prvou z turistických chát pri brehu Popradského plesa bola roku 1879 Majláthova chata. Prvým propagátorom chaty bol Vojtech Majláth. Táto stavba bola drevená, mala dve spálne a v prostrednej miestnosti bolo otvorené ohnisko s komínom. Chata však po roku svojej životnosti kvôli poškodenému komínu vyhorela. (Bohuš, 2007:39-40)

Majláthova chatu vlastní v súčasnosti firma Equis Invest Consulting s. r. o.. Jediným spoločníkom, a teda aj majiteľom chaty, je Pavol Lazar.

Chata pri Popradskom plese

Rok po požiari Majláthovej chaty vznikla druhá chata pri brehu Popradského – Chata pri Popradskom plese.  už bola kamenná a tiež mala 3 miestnosti. Časť chaty bola podpivničená a priečelie dotvárala zastrešená veranda. (Bohuš, 2007:41-42)

Chata pri Popradskom plese patrí medzi najznámejší a najnavštevovanejší horský hotel s celoročnou prevádzkou vo Vysokých Tatrách. Leží na severnom brehu Popradského Plesa v blízkosti Mengusovskej doliny. Názov dostala na počesť Štefana Morávku, ktorý padol v 2. sv. vojne ako veliteľ prieskumnej hliadky partizánskeho oddielu Vysoké Tatry na Grúniku pod Kriváňom. (Solčanský, 2019)

Od roku 1883 mala Chata pri Popradskom plese stáleho správcu, horského vodcu Pavla Záborského. V roku 1890 však tiež vyhorela. (Bohuš, 2007:41-42)

Horský hotel Popradské Pleso vlastní v súčasnosti firma Relief Slovakia s. r. o. so sídlom vo Vrábľoch. (Solčanský, 2019)

Chata pod Rysmi

Prvé diskusie o potrebe chaty pod Rysmi začali koncom 19. storočia vďaka rakúskemu horolezcovi Ubaldovi Felbingerovi. Tieto diskusie však skončili neúspešne. Reálny podnet na výstavbu chaty v sedle Váha vznikol roku 1930 počas Tatranskej výstavy vo Veľkej (dnešná časť Popradu). V tom čase sa vyzbieral základný fond v sume 10 000 Kčs na jej výstavbu. Hlavným dôvodom jej výstavby bola vysoká návštevnosť Rysov. (Bohuš, 2007:46-47)

Chatu začalo budovať v roku 1931 sedem murárov a desať robotníkov zo Spiša a Liptova. Tým robili problémy nielen ťažký terén, ale aj nepriaznivé počasie. Aby mohli žulové obvodové múry odolávať nepriaznivým klimatickým podmienkam, museli na chate postaviť 80 cm hrubé múry. Okrem toho museli kvôli vetru budovu odizolovať „celotexom“, založiť dvojité okná so železnými okenicami a drevocementovú strechu zaťažiť skalami.(Bohuš, 2007:48-49)

V chate bola nocľaháreň spojená s jedálňou. Nachádzalo sa tu osem trojposchodových postelí. Chata dostala názov Chata pod Rysmi a nachádzala sa vo výške 2250 m n. m. (Bohuš, 2007:49)

Prvými nájomcami Chaty pod Rysmi boli Václav Fiška a Otkar Štáfl. Počas vojny bola chata útočiskom pre slovenských aj poľských vlastencov, ktorí sa skrývali pred gestapom. (Bohuš, 2007:50)

V roku 1948 bola chata prvýkrát výrazne poškodená snehovou lavínou, kedy masa snehu prerazila priečku oddeľujúcu kuchyňu od jedálne. Po obnove zariadenia dostala chata novú tvár. Oddelením jedálne od nocľahárne chata získala tri hlavné miestnosti a na podlahu položili linoleum. Chatu zútulnili drevenými obkladmi po stenách a štýlovým dreveným nábytkom. (Bohuš, 2007:50)

Rainerova chata

Rainerova útulňa slúžila ako nocľaháreň najmä návštevníkom smerujúcim do Veľkej a Malej Studenej doliny. Často bola útočiskom aj horských vodcov pred výstupom na Lomnický štít alebo turistom smerujúcim na Starolesniansku poľanu. Chata nemala oficiálny názov, ale návštevníci ju začali spontánne nazývať Rainerovou chatou podľa Rainera, ktorý v štyridsiatych rokoch 19. storočia uľahčil prístup na Hrebienok úpravou vychádzkového chodníka. (Bohuš, 2007:66-67)

Rainerova chata však začala po smrti svojho zakladateľa chátrať. Svoje postavenie si zlepšila až v roku 1884, kedy v jej bezprostrednej blízkosti vyrástla prestížnejšia chata Kamzík. Počas celého priebehu výstavby chaty Kamzík slúžila Rainerova chata ako nocľaháreň pre robotníckych pracovníkov. Po tom, čo začala plniť svoju funkciu aj chata Kamzík, z Rainerovej chaty sa stala hospodárska budova, v ktorej sa nachádzal sklad, stajňa, garáž a v päťdesiatych rokoch minulého storočia aj chlievik. (Bohuš, 2007:67)

Keď v roku 1980 chata Kamzík zanikla, prešla správa zanedbanej Rainerovej chaty pod bývalú Správu TANAP-u, ktorá ju dala podľa projektu Ing. Arch. Igora Petra v roku 1983 opraviť a zakonzervovať. Tím robotníkov pod záštitou Ing. Jozefa Kollegu na Rainerovej chate opravil múry a vymenil strechu. V roku 1997 si chatu od TANAP-u prenajal kežmarský stredoškolský učiteľ PhDr. Peter Petras. (Bohuš, 2007:67)

Peter Petrás osadil nové okná, vymenil dvere, postavil komín aj kachľovú pec, podlahu zabezpečil drenážou. V chate zriadil informačné centrum Štátnych lesov Tatranského národného parku, s možnosťou občerstvenia a zakúpenia suvenírov. Obľube sa začala tešiť aj expozícia starého horolezeckého materiálu, nosičských krosien a lyží zo začiatku dvadsiateho storočia. (Bohuš, 2007:68)

V roku 2000 veľká masa mokrého ťažkého snehu vychýlila celú strechu chaty dopredu. Preto v lete v roku 2003 vymenil chatár celú strechu vrátane nosných trámov. Strecha bola tepelne zaizolovaná, čím sa v podkroví vytvoril priestor aj pre núdzové prenocovanie personálu. (Bohuš, 2007:69)

Keďže Rainerova chata patrí medzi najstaršie chaty vo Vysokých Tatrách, je vzácnym dokumentom dobovej architektúry chát. Tradíciou tejto chaty je program „Klaňanie Troch kráľom“ pri Betleheme postavenom zo snehu. (Solčanský, 2019)

Bilíkova chata

Kežmarská medzivojnová turistická organizácia spišských Nemcov – Karpathenverein na podnet Dr. Guhru postavila poschodovú drevenú chatu so sedlovou strechou a manzardami. Na prízemí bola umiestnená jedáleň, kuchyňa a ubytovacia časť. Keď Dr. Guhr podľahol infekčnej chorobe a chatu prevzal Klub slovenských turistov a lyžiarov, premenovali ju na „Bilíkovú chatu KSTL„. (Bohuš, 2007:77)

Po druhej svetovej vojne postavili v susedstve chaty samostatnú turistickú nocľaháreň. Tá bola na rozdiel od chaty bez vody a kúrenia. Aj preto dostala pomenovanie „letná budova“. V každej zo šiestich izieb bolo desať lôžok. Bilíkova chata bola v tom období vybavená elektrickým osvetlením, ústredným kúrením a v miestnostiach boli kachle. Spolu s turistickou nocľahárňou poskytovala Bilíkova chata spolu 108 lôžok. (Bohuš, 2007:78)

V roku 1955 vybavili nocľaháreň ústredným kúrením a pred jej vstupom vybudovali samostatnú umyváreň aj toalety. Exteriér vylepšili dreveným obkladom. V 60-tych rokoch minulého storočia vytvorili v chate Tatranské hotely sprchové kúty. Poslednou rozsiahlou rekonštrukciou bola rekonštrukcia exteriéru budovy v roku 1992, kedy zdvihli štít budovy o meter a verandu nad priečelím zastrešili, čím ískali ďalšie vnútorné priestory. Do chaty bol zároveň zavedený plyn. (Bohuš, 2007:78-79)

Bilíkovu chatu vlastní spoločnosť Rojax Gastro s. r. o. so sídlom v Bratislave. (Solčanský, 2019)

Zbojnícka chata

Miestom výstavby „poľovníckej chaty“ sa stala Zbojnícka pláň, neďaleko Sesterského plesa, v nadmorskej výške 1960 m n. m. Chata mala jednoduchý projekt. Navrhli ju z kameňa, s mierne zošikmenom strechou a jej interiér tvorili prične a neskôr aj kovová piecka. Chatu využívali aj turisti, ktorých počet pribudol najmä po sprístupnení Hrebienka pozemnou lanovkou a vybudovaní turistického chodníka (Prielom a Ostravská cesta z Malej Studenej doliny cez Priečne sedlo a Strelecké polia). Zbojnícku chatu do roku 1933 označovali ako „lovecká chata“ alebo „útulňa nad Dlhým plesom“. (Bohuš, 2007:84-85)

Téryho chata

Téryho chata je najvyššie položená celoročne otvorená chata vo Vysokých Tatrách v Malej Studenej doline. Téryho chatu postavili v roku 1899 pri Piatich Spišských plesách na základe iniciatívy Uhorského karpatského spolku podľa projektu architekta Gedeona Majunkeho. (Solčanský, 2019)

Doktor Téry sa zapísal do dejín horolezeckých prvých výstupov na Prostredný hrot a na Pyšný štít. Chatu postavili nad jazernou stenou, v blízkosti Piatich spišských plies. Stavebné práce na vtedy najvyššie položenej chate v Tatrách sa spájalo so zdĺhavou a namáhavou vynáškou materiálu až do výšky 2015 m. n. m. Všetok stavebný materiál dovážali z Popradu na Hrebienok konskí furmani. (Bohuš, 2007:90-94)

Chata mala na prízemí kuchyňu, komoru, izbu správcu a miestnosť pre štyroch horských vodcov. Na poschodí bola jedáleň s piatimi stolmi a štyri izby, kde boli dve železné poschodové postele, malý stolík, dve stoličky a „kovové umývadlo“. Chata mala tri piecky, oceľové okenné rámy aj okenice, strecha bola pokrytá vrstvou betónu. (Bohuš, 2007:94-95)

Aj napriek tomu, že staviteľ kamennej Téryho chaty Gedeon Majunke bol vychýreným odborníkom, so stavebnými prácami vo vysokohorskom prostredí nemal skúsenosti. To sa nakoniec prejavilo v mnohých technických nedostatkoch Téryho chaty. Keďže chata mala vysokú vlhkosť, museli prestavať konštrukciu strechy tak, aby dokázala odolávať severným vetrom a množstvu snehu. (Bohuš, 2007:95)

V roku 1931 odkúpil Téryho chatu Československý štát, ktorý ju dal do správy Klubu československých turistov. Po prvej svetovej vojne po vyjasnení majetkových pomerov mohol nový majiteľ – Klub československých turistov – uskutočniť ďalšie významnejšie investície. Vďaka vybudovaniu Ostravskej cesty, ktorá spája cez Priečne sedlo Malú Studenú s Veľkou Studenou dolinou, sa návštevnosť Téryho chaty výrazne zvýšila. (Bohuš, 2007:95)

Téryho chata prešla najrozsiahlejšou rekonštrukciou počas rokov 1979-1983, kedy v nej pôsobil známy tatranský spisovateľ Belo Kapolka. Okrem interiérových zmien a nového ústredného kúrenia, vznikla v chate umyváreň so sprchami, splachovacie WC a agregát na elektrický prúd 380 V. Pred vchodom vybudoval kamennú terasu a rozšíril pôvodnú drevenú prístavbu. V roku 1983 bola pri chate vybudovaná čistička odpadových vôd. (Bohuš, 2007:96)

Poslednou výraznou stavebnou úpravou bola v roku 2002 výmena zatekajúcej strešnej krytiny, ktorú inicioval chatár Ing. Miroslav Jílek, ml. (Bohuš, 2007:96)

V dnešnej dobe ponúka Téryho chata 24 lôžok v troch hosťovských izbách. Na poschodí je k dispozícii jedáleň s možnosťou zakúpenia teplých jedál, nápojov a suvenírov. Pre ubytovaných turistov chata ponúka aj samoobslužnú kuchynku. Téryho chata je záchrannou stanicou Horskej záchrannej služby. Je vykurovaná ústredným kúrením – pevným palivom kos. Od roku 2005 sa na chate využíva aj elektrické osvetlenie na 220 V, ktoré vyrábajú solárne panely, ktoré nezaťažujú životné prostredie. (Bohuš, 2007:97)

Zamkovského chata

Zamkovského chata je útulná, vysokohorská chata pod hornou hranicou lesa v dolnej časti Malej Studenej doliny. Zamkovského chatu dal v rokoch 1942-1943 postaviť uznávaný horský vodca a horolezec Štefan Zamkovský s manželkou Ľudmilou. (Solčanský, 2019)

Hoci chata nedostala oficiálny názov, srdečnosť, ktorú vytvárali je majitelia, Štefan Zamkovský z manželkou Ľudmilou, prispela k tomu, že ju miestni nenazývali inak ako Zamkovského chatu. Štefan Zamkovský bol zároveň aj elitným tatranským horolezcom, vynikajúcim horským vodcom a obetavým záchrancom. (Bohuš, 2007:99)

Počas druhej svetovej vojny sa na Zamkovského chate často zdržiavali politickí utečenci z obidvoch strán Tatier, najmä manželky a deti partizánov z tatranských osád. Rodina Zamkovských sa dlho životu na chate netešila. Po „víťaznom februári“ 1948 chatu znárodnili a Zamkovskovci museli chatu aj so svojou malou dcérou ako „kapitalisti“ nespravodlivo opustiť. (Bohuš, 2007:99-100)

V roku 1951 chatu prevzal Slovakotour, ktorý ju premenoval na Chatu kpt. Nálepku, aby nič nepripomínalo jej staviteľa ani jej pôvodného majiteľa. Aj napriek tomu však domáci turisti a horolezci chatu naďalej nazývali skrátene „Zamka“. (Bohuš, 2007:100)

V roku 1991 po smrti kapitána Jána Nálepku na podnet Júliusa Andrášiho a Ivana Bohuša st. prerokovala názvoslovná komisia pri Mestskom zastupiteľstve Vysoké Tatry v Starom Smokovci návrh na obnovenie pôvodného názvu chaty, ktorého výsledkom bolo súhlasné stanovisko k pôvodnému názvu chaty. (Bohuš, 2007:100)

Spoločnosť Slovenské Karpaty s r. o. vrátila v rámci reštitúcie začiatkom roku 1993 chatu dedičom Štefana Zamkovského. Od roku 1996 pôsobí na Zamkovského chate Mgr. Jana Kalinčíková, ktorá sa v roku 2003 stala aj majiteľkou Zamkovského chaty. (Bohuš, 2007:100-101)

Zamkovského chata má v súčasnosti 6 izieb s 25 lôžkami a spoločnými sociálnymi zariadeniami. Na prízemí chaty sa nachádza kuchyňa a jedáleň, pred vchodom do chaty je terasa. Chata je vykurovaná ústredným kúrením s kotlom na pevné palivo – koks. Chata je ohlasovacou stanicou horskej služby. (Bohuš, 2007:101)

Zamkovského chata je veľmi špecifická tým, že jej chatárka Jana Kalinčíková je zároveň aj jej spolumajiteľkou. Jana Kalinčíková je spoločníčkou firmy Tatramel s. r. o., ktorá chatu vlastní od roku 2003, kedy ju odkúpila po sedemročnom prenájme od potomkov Štefana Zamkovského, ktorému ju znárodnili komunisti. (Solčanský, 2019)

Skalnatá chata

Skalnatá chata, ktorá bola v minulosti kamennou chatou, sa nachádza na prahu Skalnatej doliny. Jej prvými návštevníkmi boli turisti, ktorí navštívili Skalnatú dolinu a nocovali pod previsnutým balvanom, tzv. Ohniskom, poniže Skalnatého plesa. (Solčanský, 2019)

Prvých návštevníkov Skalnatej doliny lákali najmä výstupy na Lomnický štít. Skalnatá chata prešla po druhej svetovej vojne pod Lesný závod Vysoké Tatry, ktorý ju spravoval prostredníctvom svojej telovýchovnej organizácie Sokol Štátne lesy. Lesný závod Vysoké Tatry, ktorý neskôr zlúčili s bývalou Správou TANAP-u, odovzdal Skalnatú chatu v roku 1952 Komunálnemu podniku Vysoké Tatry a začala postupne chátrať. (Bohuš, 2007:102-105)

Počas chatárčenia Rudolfa Preslera pristavili ku chate prístavbu. V roku 1993 TANAP prenajal Skalnatú chatu bývalému tatranskému nosičovi a chatárovi zo Zamkovského chaty, Lacovi Kulangovi. Ten zaviedol vodovodné potrubie a vybudoval čističku odpadových vôd. (Bohuš, 2007:105-106)

V súčasnosti chata poskytuje 8 lôžok v dvoch izbách a súčasťou chaty je aj kúpeľňa s WC. Chata ponúka predaj teplých aj studených jedál, nápojov aj suvenírov. Je vykurovaná elektrickými ohrievačmi a jej zásobovanie značne zjednodušuje prístup ku kabínovej lanovke. Chatu navštevujú najmä turisti prechádzajúci Tatranskou magistrálou z Hrebienka k Skalnatému alebo Zelenému plesu. (Bohuš, 2007:106)

Chata pri Zelenom plese

Dolinu Bielej vody využívali popri pastieroch aj lovci kamzíkov, baníci, hľadači pokladov či prví zlatokopi. Tí si začiatkom 17. storočia postavili pri Zelenom plese primitívnu chatrč. Vývoj chatrče podnietil vznik prvého turistického chodníka z Bielej vody k Zelenému plesu, chodník z Tatranských Matliarov, chodník od Zeleného plesa k Červenému plesu a v roku 1912 chodník na Jahňací štít. V roku 1877 vznikol turistický chodník od Zeleného plesa k Bielym plesám a neskôr aj viaceré chodníky z Kopského sedla. (Bohuš, 2007:111-112)

Chatu pri Zelenom plese zastrešili v roku 1897 na severnom brehu plesa pod Jastrabou vežou. Bola to murovaná stavba. Jej múry tvorila žula spájaná vápnom, ktoré boli z vonkajšej strany omietnuté portlandským cementom. Plytká strecha bola z drevocementu. Dvere a okná boli obložené ružbašským vápencom. (Bohuš, 2007:113)

Dolinu Zeleného plesa na východnom brehu rovnomenného jazera vyhľadávajú peší turisti, horskí cyklisti, horolezci, skialpinisti či turisti na kolobežkách. Dolinu Kežmarskej Bielej vody a Dolinu Zeleného Plesa turisti navštevovali už od 15. storočia. Po skončení vojny vlastnil chatu Klub československých turistov. Po roku 1948 bola chata znárodnená a dostala nový názov podľa Alberta Brnčala, profesora telesnej výchovy, odchovanca spolku tatranských horolezcov IAMES, ktorý zahynul v Malej Zmrzlej doline.

Súčasná Chata pri Zelenom plese má ústredné kúrenie, reštauráciu, sprchy, spoločenskú miestnosť, 56 lôžok v 2 – 12 posteľových izbách ako aj hromadnú nocľaháreň pre 20 osôb vo vlastných spacích vakoch. (Solčanský, 2019)

Autor: Martina Grechová, 8. Mája 2022

Zdroje:

  1. BÁRTA, V. – KANDL, L. História turistiky na území Slovenska. 1. vyd. Slovenská Ľupča: Klub fotopublicistov Slovenského syndikátu novinárov, 2015. ISBN 978-0-971991-1-1.
  2. BOHUŠ, I. ml. 2007. Tatranské chaty. Majáky v mori skál a snehu. I&B: Tatranská Lomnica. 1. vyd. ISBN 978-80-969017-4-6.
  3. BOHUŠ, I. ml. 2004. Od ohnísk a kolíb po tatranské osady. I&B: Tatranská Lomnica. 1. vyd. ISBN 80-969017-1-0.
  4. BULIČKA, M. Jak se spravuje horská chata? Vypráví Gabi Aschwanden z Fridlolinshůtte. In: skitourguru.com. [online] 01.04.2019. [cit. 2021-03-09]. Dostupné na: https://skitourguru.com/clanek/678-jak-se-spravuje-horska-chata
  5. História Vysokých Tatier. In: tatryportal.sk. [online]. [cit. 2021-03-22]. Dostupné na: https://www.tatryportal.sk/historia-vysokych-tatier/
  6. SOLČANSKÝ, M. Tatranské vysokohorské chaty patria turistom, súkromníkom aj štátu. Najnižšie nájomné si pýta štát. In: forbes.sk. [online] 07.09.2019. [cit. 2021-03-22]. Dostupné na: https://www.forbes.sk/komu-patria-tatranske-chaty-turistom-sukromnikom-statu/

Od Martina